Papuča založená pod dverami
Keď sme s mužom hneď po svadbe prerábali starý dom po tete, aby sme mali kde bývať, narazili sme na jedny zvláštne dvere. Boli ručne robené — s ručne robenými pántami aj zádverím. V dôsledku precíznej práce, krivých stien a rokov času sa dvere neustále po otvorení samé privierali a zatvárali. Dokola.
Liezlo to na nervy, najmä keď sme chodili sem a tam, aby sme dom dali do poriadku — vyhádzali staré veci, opravili čo sa dalo a mohli v ňom konečne bývať.
Dočasné riešenie trvajú najdlhšie
Manžel chytil prvú vec, čo mal po ruke — stareckú papuču po tete, ktorá bola hneď pri posteli — a strčil ju pod dvere.
Pomohlo to. Dvere zostali otvorené. Problém vyriešený. Aspoň naoko.
Z „dočasného riešenia“ sa postupne stalo trvalé. Aj vtedy, keď prerábka skončila a my sme sa do domu nasťahovali. Jediné, čo sme po prerábke urobili, bolo, že sme od malty pofŕkanú papuču vyhodili a pod dvere strčili druhú z toho istého páru.
Dvere fungovali. Nezatvárali sa.
Tá papuča tam zostala ďalšie roky. Zostala aj potom, čo sme sa odsťahovali. A nám po čase prišlo toto riešenie úplne normálne.
Prečo sú dočasné riešenia nebezpečné
Dočasné riešenia fungujú. Ale v skutočnosti zakryjú ozajstný problém, ktorý sa týmto nikdy nevyrieši.
Inými slovami — to, že si na niečo zvykneš, ešte neznamená, že je to normálne. Alebo, že to tak má byť.
Zvykneš si na neustále odkladanie toho, k čomu ťa pozýva Boh — alebo toho, čo cítiš vo vnútri ako volanie. Zvykneš si na život, ktorý nie je úplne ten „pravý orechový“. Na aktivity, ktoré ťa nenapĺňajú. Na každodennosť, v ktorej ti niečo chýba. Na pocit, že „raz“ sa niečo zmení.
Mnohé ženy fungujú presne takto.
Aj ja som tak fungovala.
Ach, tie papuče, tie výhovorky…
Namiesto skutočnej zmeny, namiesto nasledovania svojich túžob a nápadov, som si pod svoje „dvere“ zastrčila stareckú papuču:
→ „Keď bude viac času.“
→ „Keď budem pripravená.“
→ „Keď deti vyrastú.“
→ „Keď budem sebavedomejšia.“
→ „Keď budem vedieť presne, čo robiť.“
A tie dočasné riešenia vydržali celé roky.
Vidíš sa v tom? Ja áno. Ale už nie.
Túto tému rozoberám aj v podcaste Dokonale zaseknutá. Práve v tejto epizóde zistíš o výhovorkách viac ako by si čakala. 🙂
Jeden deň, jedno rozhodnutie
Až keď tá papuča bola úplne zaprášená, vyhodila som ju von.
Pamätám si jeden konkrétny deň. Manžel pracoval. Deti boli doma. A ja som namiesto čakania — keď budeme všetci spolu, keď bude viac času — pozrela kam by sme mohli skočiť na výlet. Našla som jaskyňu Driny. Napísala som sestre, že ak chce ísť s nami, poobede medzi 13 a 14 odchádzame. Je po ceste, môžem sa pre ňu zastaviť.
Nebola záplatou na moje výhovorky. Jednoducho som sa rozhodla, že chcem si ten čas s deťmi užiť — nielen ten deň nejako prežiť.
Podarilo sa. Mali sme krásny zážitok.
A o pár rokov nato syn písal o výlete do jaskyne Driny projekt do školy. Tak veľmi sa mu tam páčilo.
Začala som bojovať za svoje sny a žiť tak, aby ma to bavilo
Chceš to aj ty?
Nie som tu preto, aby som ti dala ďalšie motivačné rady. Chcem len poodhaliť pravdu a poukázať na papuču, ktorá pod dvere nepatrí
Správna otázka teda znie:
„Akú papuču si si dala pod dvere ty?“
Vystrel odpoveď bez rozmýšľania. Napíš si ju. A zistíš pravdu hneď.
A ešte jedna dôležitá vec…
Keď papuču vyhodíš, priprav sa na to, že sa veci môžu dočasne zhoršiť.
Dvere sa totiž začnú prirodzene zatvárať. A keď papuču odstrániš, uvidíš ten problém jasne — možno prvýkrát. Dôležité je, aby si sa nezľakla. To, čo uvidíš, je pravda v tvojej situácii.
A teraz je na tebe, aby si ju začala riešiť. Poriadne. Natrvalo.
Ak ťa tento príbeh zaujal, prihlás sa na ďalšie. Napíš svoj mail a pošlem ti toho viac. 🧡
Držím palce s odstraňovaním papúč v tvojom živote.
Vypočuj si podrobnejšie v podcaste Dokonale zaseknutá
